Svätojurský hrad bol postavený pred rokom 1271 na vŕšku oproti miestnemu hradisku a slúžil ako sídlo svätojurskej línie grófov zo Svätého Jura a Pezinka. Iniciátorom stavby bol gróf Abrahám I. (syn Sebeša I. † 1241). Za miesto stavby si zvolil horský výbežok vzdialený asi 1 km od Svätého Jura. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1271, keď ho dobyl Přemysl Otakar II. pri svojej jarnej výprave do Uhorska. Koncom 80. rokov 13. storočia napadli a obsadili Svätojurský hrad oddiely rakúskeho vojvodu Albrechta I. Habsburského. V tom čase hrad pozostával z hlavnej obytnej veže, palácovej časti, hospodárskych budov a hradobného múru nad suchou priekopou. V priebehu 2. polovice 14. storočia dali pravnuci grófa Abraháma I. hrad prestavať v gotickom slohu a pristavali aj vonkajší hrad. Vznikla tak dobre opevnená kamenná pevnosť s niekoľkými vežami, zväčšenými skladovými priestormi a s rozšíreným palácom s gotickou kaplnkou.
Najviac informácií o hrade poskytuje odpis listiny palatína Mikuláša z Gorjan o deľbe Svätojurského panstva z roku 1412. Podľa nej mal Svätojurský hrad vnútorný a vonkajší areál. Vnútorný hrad mal obdĺžnikový tvar v tvare obráteného písmena D uzatvárajúce menšie nádvorie. Tu sa vypínali dve hlavné veže. Veľká niekde v južnom trakte hradu, ktorá bola pravdepodobne aj obytná a druhá zrejme na jednom z nároží o niečo menšieho významu. Protiľahlý (severný) rad budov už bol aj podpivničený. Na prízemí sa nachádzala kuchyňa a komory postavené za sebou. Nad nimi sa nachádzala kaplnka neznámeho patrocínia a miestnosti, kde prebývali grófi (palác). Budovy na tejto strane až po jednu z veží boli pokryté jednou súvislou strechou. Vnútorný hrad mal len jednu bránu, nad ktorou bola bašta ľudovo zvaná erkel. Z jadra stavby bašty teda prečnieval arkier, ktorý umožňoval dobrý výhľad, a tým aj kontrolu a obranu vstupu do vnútorného hradu.
Vonkajší hrad mal jednu bránu a bol obohnaný kamenným múrom. Vstup cez bránu bol obkolesený barbakanom. K bráne sa dalo dostať z východu padacím mostom, ktorý podopieral dodnes dochovaný kamenný pilier. Súpis okrem toho uvádza dve veže vo vonkajšom hrade. Jedna z nich niesla názov Vodná veža a historici ju lokalizujú do centra nádvoria vonkajšieho hradu, kde je ešte dnes možné pozorovať veľkú jamu po niekdajšej cisterne na vodu. Ďalej sa tu napríklad nachádzala budova pekára. Obvod hradu z troch strán obkolesovala suchá priekopa s valom. V predpolí strategicky najslabšieho miesta hradu zo západnej strany boli vybudované dokonca tri priekopy navŕšené dvoma valmi, pričom na tom vnútornom sa nachádzal nižší kamenný múr.
Veľký počet komôr v dolnej a hornej časti hradu svedčí o tom, že hrad disponoval možnosťou dlhšieho sebestačného zásobovania v prípade vojenských konfliktov alebo priameho obliehania hradu. Rovnako ako na hradisku nachádzajúcom sa na náprotivnom kopci, na dodávky pitnej vody sa využívalo rozvetvené keramické potrubie, ktoré zvádzalo vodu z prameňov potôčikov z vyšších polôh hôr.
Počas celej histórie existencie Svätojurského hradu vieme iba o troch obliehaniach, ktoré skončili víťazne pre útočníkov. Okrem spomenutých dvoch v 13. storočí (1271 – český kráľ Přemysl Otakar II. a v roku 1287 – rakúsky vojvoda Albrecht I. Habsburský) bol podľa pramenného materiálu Svätojurský hrad posledný raz dobytý v roku 1385, po vpáde vojska moravských markgrófov Prokopa a Jošta. Počas nepokojného husitského obdobia a neskorších bojoch mocenských klík v 40. rokoch sa zrejme vyhol obsadeniu. To aj napriek tomu, že v rokoch 1428 (?), 1434 a 1441 bolo obsadené mestečko Svätý Jur ležiace pod ním. V literatúre sa ďalej uvádza vypálenie hradu počas bojov grófov zo Svätého Jura a Pezinka s Matejom Korvínom.
K Svätojurskému hradu prislúchalo začiatkom 15. storočia mestečko Svätý Jur, dediny Jarná (miestna časť obce Cífer), Šenkvice, Čataj, Topoľnica a dediny na Žitnom ostrove: Topoľníky, Dolný Štál, Horné Mýto a časti z nasledujúcich dedín: Ohrady, Veľká Paka, Hviezdoslavov a Štvrtok na Ostrove. K hradu priamo patrila malá poddanská osada zvaná Neštich rozprestierajúca sa priamo pod hradným kopcom. Tu mali svoje obydlia remeselníci a robotníci, ktorí vykonávali službu pre hrad, a to najmä drevorubači.
Svätojurskí a pezinskí grófi sa dostali začiatkom 16. storočia do dlhov a upadali aj v spoločenskom rebríčku. Nepoznáme priamu príčinu tejto krízy rodu, no mohli sa pod ňu podpísať rozsiahle záplavy na území juhozápadného Slovenska v roku 1508 a následná neúroda. Ďalšou príčinou mohla byť aj morová epidémia, ktorá vypukla v roku 1509. Táto epidémia postihla aj panstvá grófov zo Svätého Jura a Pezinka, čo malo za následok vyľudnenie dedín. Finančná situácia rodu sa prejavila aj na výdajoch na opravy a zveľaďovanie ich hradov, ktoré sa dostali viac do úzadia. Keď v roku 1543 zomrel posledný mužský člen rodu, gróf Krištof II., územie juhozápadného Slovenska sa dostalo pod priame ohrozenie Osmanov.
Kráľ po týchto udalostiach v roku 1544 zálohoval Svätojurské panstvo svojmu vernému prívržencovi a skúsenému veliteľovi Gašparovi zo Seredného (dnes Ukrajina). Dohoda bola obojstranne výhodná. Panovník Ferdinand Habsburský pokladal za vhodné, aby sa pri prípadnom vojenskom vpáde zdržiaval jeho chránenec v blízkosti Bratislavy. Tak by sa mohol rýchlo zapojiť do organizovania obrany. Gašpar zrejme ako na Pajštúne, urobil aspoň čiastočné opravy a vylepšenia opevnenia na Svätojurskom hrade, ktorý využíval striedavo ako svoje sídlo. Jeho ďalším príbytkom sa stala kúria vo Svätom Jure. Chátrajúci hrad si vyžadoval postupne väčšie množstvo peňazí na opravy. Gašparove plány s hradom však prerušila jeho smrť v roku 1550. Po náhlej smrti jeho syna Jána v roku 1554 hrad mal pripadnúť korune. V spomenutom roku 1554 aj v tomto smere vypracoval komisár Uhorskej komory Tomáš Tapolcsányi správu o stave Svätojurského hradu. Obhliadku vykonal spoločne s dvoma murármi a tesárom. Správa nám opisuje už čiastočne chátrajúce sídlo. Niekoľko múrov obytných častí hradu bolo v nevyhovujúcom stave a mali byť opravené. Aj arkier, spomenutý pri opise hradu z roku 1412, na východnej strane mal byť podopretý novými konzolami (krakorcami). Ďalšiemu arkieru už dokonca hrozilo, že sa zrúti. Niektoré povaly boli rozvalené a spadnuté. Jediná obnovená bola kaplnka grófov. Veži nachádzajúcej sa pri vstupe do vonkajšieho hradu už chýbala celá strecha a mala sa nanovo zastrešiť. Neďaleko tejto veže boli kamenné stajne, v ktorých si grófi ustajňovali kone. Tie sa podľa mienky Tapalcsányiho mali tiež opraviť.
Hrad a panstvo nakoniec neprebral kráľ ale synovec Gašpara zo Seredného, Gašpar II., ktorý si vyžiadal predĺženie zálohu po strýkovi. Za jeho hospodárenia na panstve sa toho zrejme veľa nezmenilo. Zo skromných prameňov vieme iba, že v roku 1557 kastelán hradu Marek Bosniak žiadal Bratislavčanov o architekta a dvoch murárskych majstrov.
V roku 1558 sa rozhodol panovník definitívne získať Svätojurský hrad späť, keďže páni zo Seredného nevynaložili potrebné financie na nutnú opravu hradu. Hoci boli časti Svätojurského hradu v zlom technickom stave, z času na čas v ňom prebýval aj zemepán Gašpar II. Ten však bol posledným majiteľom Svätého Jura, ktorý na hrade aj sídlil. Zakrátko nato prebrala hrad Uhorská komora, ktorá dala zhotoviť novú správu o stave pevnosti. Nová správa, ktorú v nasledujúcom roku 1560 vyhotovil fortifikačný inžinier a architekt Pietro Ferrabosco, potvrdila zhoršujúci sa stav celej stavby. Rovnako zhodnotil, že viaceré múry sú nestabilné a potrebujú opraviť. Všetky strechy mali byť opravené, pretože väčšina z nich bola rozbitá a zhnitá. Potrebnú opravu vyčíslil na sumu najmenej 2 000 zlatých.
V roku 1609 si neskorší dediční majitelia panstva Pálfiovci postavili vo Svätom Jure kaštieľ a potrebná oprava hradu, ktorá by stála vysokú sumu peňazí, sa dostávala viac a viac do úzadia. Hrad už prevažne fungoval ako väzenie, sklad vína, potravín a rôzneho pracovného náradia. V hradnom inventári z roku 1617 sa napriek tomu spomínajú zbrane (delá, húfnice a mažiare), kováčske, debnárske a iné pracovné náradie, nábytok a kuchynské vybavenie. Podkrovie sa využívalo ako miesto na sušenie a uskladnenie ovocia a komory a pivnice ako sklady vína a obilia. Pálfiovci tak aj v priebehu 1. pol. 17. storočia počítali v prípade vojenského ohrozenia s využitím jeho vojenského potenciálu, keďže samotné opevnenie okolo mestečka Svätý Jur bolo ešte vo výstavbe. Mestečko sa stalo viackrát terčom vpádov protihabsburských oddielov počas Bočkajovho a Betlénovho povstania. Je pravdepodobné, že sa časť Svätého Jura obyvateľov počas týchto vpádov uchýlila na blízky hrad. Hrad naposledy poslúžil Svätojurčanom v roku 1663, keď mestečko vypálili krymskí Tatári v službách Osmanov. Skupina mešťanov sa dňa 17. septembra na hrade ubránila pred útočníkmi. Z tohto obdobia pochádza aj stručný opis hradu od svätojurského rodáka Juraja Pauckera. Odvtedy hrad definitívne prestali jeho majitelia využívať a postupne sa začal rozpadať.
Komplex hradnej zrúcaniny je významný najmä tým, že na hrade zrejme neprebehli významnejšie novoveké zásahy a zachoval sa v stave gotického hradu v ruinách. Od roku 1963 je Biely Kameň kultúrnou pamiatkou, v roku 2002 bol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Napriek tomu, že ho Pamiatkový úrad SR zapísal aj do Zoznamu národných kultúrnych pamiatok s prioritou ochrany a obnovy, v súčasnosti je z neho len ruina prerastená bujnou vegetáciou, ktorú pohltil okolitý les.
Zdroj:
Gahér, D., 2020: Svätojurský hrad (Biely Kameň) z pohľadu archívnych prameňov. In: Monument revue, ISSN 1338-807X, ročník 9, č. 1, s. 62-67.